Život Prešova
online
online
Divadlo Stoka odohralo pred 30 rokmi svoju prvú premiéru
23.03.2021 Bratislava
Bratislava
23. marca (TASR) – Divadlo Stoka je priekopníkom nezávislej divadelnej
tvorby na Slovensku. Počas troch desaťročí existencie uviedlo 45
autorských inscenácií. Niekoľkokrát muselo zmeniť sídlo. Svoje prvé
predstavenie s názvom Kolaps odohral súbor 23. marca 1991 v priestoroch
bratislavského klubu Čierny Havran. V utorok uplynie od tohto okamihu 30
rokov.
„Stoka bol fenomén, ktorý šokoval verejnosť, a nielen divadelnú. Ale možno sa nám predsa len podarilo zmeniť tvár slovenského divadla,“ povedal pre TASR režisér a riaditeľ divadla Stoka Blaho Uhlár.
Blaho Uhlár sa narodil 26. augusta 1951. V roku 1974 absolvoval štúdium na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Na festivale vo Francúzsku sa zoznámil s Miroslavom Donutilom, prostredníctvom ktorého spoznal brnianske Divadlo na provázku (dnes Husa na provázku). Inšpirovali ho aj ďalšie české súbory HA Divadlo či Ypsilonka, a tiež bratislavské Divadlo na Korze, ktoré v roku 1971 umlčala komunistická moc.
Uhlár v rokoch 1974-1988 pôsobil v trnavskom Divadle pre deti a mládež (dnes Divadlo Jána Palárika). Myšlienkou autorského divadla sa zaoberal už v priebehu 80. rokov a podarilo sa mu ju použiť pri tvorbe inscenácie Ochotníci alebo Jedna sezóna ochotníckeho súboru, ktorú v roku 1987 naštudoval s trnavským amatérskym súborom Disk. "Bolo to prvé predstavenie, ktoré vzniklo bez napísaného scenára. Vtedy by žiadny profesionálny súbor nebol ochotný takouto metódou pracovať. Keď som povedal – skúsme urobiť inscenáciu bez scenára, všetci si ťukali po hlave, že to sa jednoducho nedá. Aj som im na chvíľu uveril, ale potom ma to znovu lákalo, až kým sa mi to nepodarilo," povedal Blaho Uhlár, ktorý spolupracoval tiež s Divadlom Alexandra Duchnoviča v Prešove (vtedy Ukrajinské národné divadlo).
Podľa Uhlára ľudia rozmýšľajú konzervatívne a neradi prijímajú nové veci. „Keď George Stephenson avizoval, že chce postaviť železničnú trať, po ktorej bude jazdiť lokomotíva, zasadli britskí odborníci a usúdili, že to nemôže nikdy fungovať, pretože je to proti fyzikálnym zákonom. Vylúčili vec, ktorá je dnes úplne normálna,“ doplnil Uhlár.
Stoka sa formovala počas rokov 1990 a 1991. Blaho Uhlár v jej začiatkoch spolupracoval s výtvarníkom Milošom Karáskom, po tretej inscenácii sa ich cesty rozišli. Stoka si našla domov v niekdajšom Odborárskom kultúrnom dome na Pribinovej ulici. Po premiére predstavenia Kolaps nasledovali ďalšie hry Impasse, Dyp inaf, Slepá baba, Vres, Donárium či jedna z najúspešnejších inscenácií Eo Ipso. Uhlár predpokladal, alebo skôr dúfal, že vytvoril svoj celoživotný projekt.
„Mal som naivné predstavy a nevedel som, že podpora nezávislého umenia, padne na úplné dno,“ spomína Uhlár. „Tak ako bola neobvyklá naša tvorivá metóda, podobne nik nepredpokladal, že by mohlo vzniknúť profesionálne divadlo bez toho, aby ho založil štát. Aby si založili profesionálne divadlo ľudia alebo občania sami, to bolo dovtedy neslýchané. Áno, boli tu amatérske alebo ochotnícke súbory, bolo tu Radošinské naivné divadlo – ale profesionálne divadlo, ktoré robí nejakú netradičnú formu, to si nik nevedel predstaviť. A ja som zasa nedokázal pochopiť, čo je na tom také nepredstaviteľné. Stretne pár ľudí a začnú robiť divadlo, veď je to také jednoduché, prirodzené!“
Stoka zápasila po roku 1994 s finančnými problémami, keď jej vtedajšia vládna moc zastavila akúkoľvek formu podpory. Napriek tomu sa priestor na Pribinovej ulici stal centrom nezávislej kultúry, a tiež dejiskom politických diskusií, ktoré divadlo organizovalo spolu s Rádiom Slobodná Európa pod názvom Zasurmili Surmity. Hosťom tu bol napríklad aj prezident Michal Kováč.
„Boj o Stoku nie je bojom o konkrétny súbor či nedajbože osobu, ako si to mnohí divadelníci zlomyseľne alebo s veľkou dávkou ľahostajnosti interpretujú. Je to boj o princíp,“ napísala vtedy v časopise Teatro dramaturgička a súčasná výkonná riaditeľka Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra Darina Kárová. Neskôr sa krízové časy pominuli, no problémy zostali. V roku 2006 bola Stoka nútená sa presťahovať do nových priestorov v Cvernovke, medzitým sa menilo aj zloženie súboru. Nedávno napokon musela opustiť aj Cvernovku, opäť pod tlakom developerských aktivít.
„Máme rozpracovanú inscenáciu Prego, ktorá mala mať premiéru už vlani, ale prekazila ju pandémia COVID-u. Medzitým nás vyhodili už z druhého priestoru, ktorý som postavil. Veci máme odložené v Novej Cvernovke. Mesto nám ponúklo pivnicu u Čierneho Havrana, teda priestor, v ktorom sme začínali. Je pre nás dnes už trochu malý a podmienky sú dosť tvrdé, ale ak iné miesto nenájdeme, možno nakoniec skončíme tam, kde sme začínali,“ priblížil Blaho Uhlár svoje plány.
Po tridsiatich rokoch existencie Stoky vníma pozitívne skutočnosť, že sa fenomén nezávislého divadla prijíma predsa len s väčšou samozrejmosťou. „Dnes sa to berie ako normálna vec, tak ako sa už nikto nepozastavuje nad tým, že lokomotívy jazdia. Po 25 rokoch konečne vznikol Fond na podporu umenia, ktorý pomáha nezávislému umeniu, aj keď som šokovaný, že pomáha aj závislému. Stále tiež pretrváva polarita, že sú štátne divadlá, ktoré majú istoty, a potom tie nezávislé, ktoré žiadne istoty nemajú, čo je obzvlášť zreteľné dnes, počas pandémie,“ povedal Uhlár.
Stoka získala množstvo domácich i medzinárodných ocenení. Vzišlo z nej, alebo ňou prešlo, viacero známych umelcov: Napríklad hudobník a režisér Ľubo Burgr (divadlo SkRAT), spisovateľ a dramatik Laco Kerata, herec Vlado Zboroň (SkRAT), speváčka a spisovateľka Lucia Piussi (skupina Živé kvety), či dokumentaristka Zuzana Piussi, Erika Lásková, Jozef Chmel a ďalší. Blaho Uhlár sa stal jednou z piatich divadelných osobností, ktoré predstavili divákom autori dokumentárneho filmu Život za divadlo (dokument predstavuje tiež Oskara Nedbala, Viktora Šulca, Jána Jamnického a Magdu Husákovú-Lokvencovú).
„Medzičasom vzniklo množstvo ďalších nezávislých divadiel. Už sa vie, že môže byť divadlo aj bez toho, aby ho založil štát, takže sa mi možno v spoločenskom vedomí podarilo posunúť hranice vnímania síl jednotlivca voči moci organizácii,“ doplnil režisér a zakladateľ jubilujúceho divadla Stoka Blaho Uhlár.
„Stoka bol fenomén, ktorý šokoval verejnosť, a nielen divadelnú. Ale možno sa nám predsa len podarilo zmeniť tvár slovenského divadla,“ povedal pre TASR režisér a riaditeľ divadla Stoka Blaho Uhlár.
Blaho Uhlár sa narodil 26. augusta 1951. V roku 1974 absolvoval štúdium na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Na festivale vo Francúzsku sa zoznámil s Miroslavom Donutilom, prostredníctvom ktorého spoznal brnianske Divadlo na provázku (dnes Husa na provázku). Inšpirovali ho aj ďalšie české súbory HA Divadlo či Ypsilonka, a tiež bratislavské Divadlo na Korze, ktoré v roku 1971 umlčala komunistická moc.
Uhlár v rokoch 1974-1988 pôsobil v trnavskom Divadle pre deti a mládež (dnes Divadlo Jána Palárika). Myšlienkou autorského divadla sa zaoberal už v priebehu 80. rokov a podarilo sa mu ju použiť pri tvorbe inscenácie Ochotníci alebo Jedna sezóna ochotníckeho súboru, ktorú v roku 1987 naštudoval s trnavským amatérskym súborom Disk. "Bolo to prvé predstavenie, ktoré vzniklo bez napísaného scenára. Vtedy by žiadny profesionálny súbor nebol ochotný takouto metódou pracovať. Keď som povedal – skúsme urobiť inscenáciu bez scenára, všetci si ťukali po hlave, že to sa jednoducho nedá. Aj som im na chvíľu uveril, ale potom ma to znovu lákalo, až kým sa mi to nepodarilo," povedal Blaho Uhlár, ktorý spolupracoval tiež s Divadlom Alexandra Duchnoviča v Prešove (vtedy Ukrajinské národné divadlo).
Podľa Uhlára ľudia rozmýšľajú konzervatívne a neradi prijímajú nové veci. „Keď George Stephenson avizoval, že chce postaviť železničnú trať, po ktorej bude jazdiť lokomotíva, zasadli britskí odborníci a usúdili, že to nemôže nikdy fungovať, pretože je to proti fyzikálnym zákonom. Vylúčili vec, ktorá je dnes úplne normálna,“ doplnil Uhlár.
Stoka sa formovala počas rokov 1990 a 1991. Blaho Uhlár v jej začiatkoch spolupracoval s výtvarníkom Milošom Karáskom, po tretej inscenácii sa ich cesty rozišli. Stoka si našla domov v niekdajšom Odborárskom kultúrnom dome na Pribinovej ulici. Po premiére predstavenia Kolaps nasledovali ďalšie hry Impasse, Dyp inaf, Slepá baba, Vres, Donárium či jedna z najúspešnejších inscenácií Eo Ipso. Uhlár predpokladal, alebo skôr dúfal, že vytvoril svoj celoživotný projekt.
„Mal som naivné predstavy a nevedel som, že podpora nezávislého umenia, padne na úplné dno,“ spomína Uhlár. „Tak ako bola neobvyklá naša tvorivá metóda, podobne nik nepredpokladal, že by mohlo vzniknúť profesionálne divadlo bez toho, aby ho založil štát. Aby si založili profesionálne divadlo ľudia alebo občania sami, to bolo dovtedy neslýchané. Áno, boli tu amatérske alebo ochotnícke súbory, bolo tu Radošinské naivné divadlo – ale profesionálne divadlo, ktoré robí nejakú netradičnú formu, to si nik nevedel predstaviť. A ja som zasa nedokázal pochopiť, čo je na tom také nepredstaviteľné. Stretne pár ľudí a začnú robiť divadlo, veď je to také jednoduché, prirodzené!“
Stoka zápasila po roku 1994 s finančnými problémami, keď jej vtedajšia vládna moc zastavila akúkoľvek formu podpory. Napriek tomu sa priestor na Pribinovej ulici stal centrom nezávislej kultúry, a tiež dejiskom politických diskusií, ktoré divadlo organizovalo spolu s Rádiom Slobodná Európa pod názvom Zasurmili Surmity. Hosťom tu bol napríklad aj prezident Michal Kováč.
„Boj o Stoku nie je bojom o konkrétny súbor či nedajbože osobu, ako si to mnohí divadelníci zlomyseľne alebo s veľkou dávkou ľahostajnosti interpretujú. Je to boj o princíp,“ napísala vtedy v časopise Teatro dramaturgička a súčasná výkonná riaditeľka Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra Darina Kárová. Neskôr sa krízové časy pominuli, no problémy zostali. V roku 2006 bola Stoka nútená sa presťahovať do nových priestorov v Cvernovke, medzitým sa menilo aj zloženie súboru. Nedávno napokon musela opustiť aj Cvernovku, opäť pod tlakom developerských aktivít.
„Máme rozpracovanú inscenáciu Prego, ktorá mala mať premiéru už vlani, ale prekazila ju pandémia COVID-u. Medzitým nás vyhodili už z druhého priestoru, ktorý som postavil. Veci máme odložené v Novej Cvernovke. Mesto nám ponúklo pivnicu u Čierneho Havrana, teda priestor, v ktorom sme začínali. Je pre nás dnes už trochu malý a podmienky sú dosť tvrdé, ale ak iné miesto nenájdeme, možno nakoniec skončíme tam, kde sme začínali,“ priblížil Blaho Uhlár svoje plány.
Po tridsiatich rokoch existencie Stoky vníma pozitívne skutočnosť, že sa fenomén nezávislého divadla prijíma predsa len s väčšou samozrejmosťou. „Dnes sa to berie ako normálna vec, tak ako sa už nikto nepozastavuje nad tým, že lokomotívy jazdia. Po 25 rokoch konečne vznikol Fond na podporu umenia, ktorý pomáha nezávislému umeniu, aj keď som šokovaný, že pomáha aj závislému. Stále tiež pretrváva polarita, že sú štátne divadlá, ktoré majú istoty, a potom tie nezávislé, ktoré žiadne istoty nemajú, čo je obzvlášť zreteľné dnes, počas pandémie,“ povedal Uhlár.
Stoka získala množstvo domácich i medzinárodných ocenení. Vzišlo z nej, alebo ňou prešlo, viacero známych umelcov: Napríklad hudobník a režisér Ľubo Burgr (divadlo SkRAT), spisovateľ a dramatik Laco Kerata, herec Vlado Zboroň (SkRAT), speváčka a spisovateľka Lucia Piussi (skupina Živé kvety), či dokumentaristka Zuzana Piussi, Erika Lásková, Jozef Chmel a ďalší. Blaho Uhlár sa stal jednou z piatich divadelných osobností, ktoré predstavili divákom autori dokumentárneho filmu Život za divadlo (dokument predstavuje tiež Oskara Nedbala, Viktora Šulca, Jána Jamnického a Magdu Husákovú-Lokvencovú).
„Medzičasom vzniklo množstvo ďalších nezávislých divadiel. Už sa vie, že môže byť divadlo aj bez toho, aby ho založil štát, takže sa mi možno v spoločenskom vedomí podarilo posunúť hranice vnímania síl jednotlivca voči moci organizácii,“ doplnil režisér a zakladateľ jubilujúceho divadla Stoka Blaho Uhlár.
www.ZIVOTPO.sk
